Štáty

Kórejská ľudovo demokratická republika (hovorovo označovaná aj ako Severná Kórea, čo však nie je oficiálny slovenský krátky tvar názvu tohto štátu) je štát ležiaci na severe Kórejského polostrova. Hlavné mesto je Pchjongjang. Jeho južný sused je Kórejská republika – hranicu tvorí tzv. demilitarizovaná zóna. Na severe hraničí s Čínou (1 295 km) a Ruskom (16 km). 

Až 99,9% obyvateľstva Kórejskej ľudovodemokratickej republiky tvoria Kórejčania. S počtom 23 miliónov sa zaraďuje na 48. miesto na svete. S hustotou zaľudnenia 190 osôb / km² patrí k hustejšie obývaným krajinám na svete – 55. miesto. Tak ako sa menili všetky sféry povojnovej kórejskej spoločnosti, tak sa menilo aj zloženie obyvateľstva.

Povinná školská dochádzka trvá jedenásť rokov a je úplne bezplatná. Nielen výuka a vzdelávacie zariadenia, ale aj učebnice, uniformy, ubytovanie a stravovanie sú poskytované pre študentov bez poplatkov. Školská dochádzka zahŕňa jeden rok predškolskej výchovy, štyri roky základnej školy (ľudovej školy pre deti od 6 do 9 rokov) a šesť rokovstredoškolského štúdia (deti od 10 do 16 rokov), buď v riadnych alebo špeciálnych stredných školách. Vysokoškolské vzdelanie je nepovinné a delí sa na dva typy: akademické a celoživotné vzdelávanie. V krajine sa nachádza vyše 300 vysokých škôl a najvýznamnejšou vysokou školou je Univerzita Kim Ir-sena a Univerzita vedy a technológie vPchjongjangu.^[1] Štát sa tiež stará aj o mimoškolské aktivity detí.

Severná Kórea je jednou z najviac gramotných krajín na svete, miera gramotnosti tu dosahuje vyše 99%.

PCHJONGJANG :

Pchjongjang (平壤) je hlavné mesto Kórejskej ľudovodemokratickej republiky. Rieka Tedong mesto rozdeľuje na západnú a východnú časť.

Mesto má rozlohu 3 194 km² a podľa sčítania v roku 2010 4,14 milióna obyvateľov. Je politickým, kultúrnym a ekonomickým centrom s dominantným postavením v krajine. Nachádzajú sa tu všetky vládne úrady a inštitúcie, ako aj množstvo monumentálnych stavieb – pamätníkov.

Zvláštnosťou v tejto krajine je izolácia. Ľudia môžu robiť len málo veci takých aké robíme my. Len hŕstka ľudí môže používať internet, počúvať akúsi hudbu a spojiť sa s okolitým svetom.

Jeden článok uverejňuje to, čo ste nemali vidieť! : 

Ľudia chodia po uliciach v zelených a čiernych uniformách. Ticho. Pár bicyklistov. Žiadne obchody. Sivá farba sa mihá medzi panelákmi. Tiene slávy sa túlajú pozdĺž veľkých bilbordov drahého vodcu. Všetci sú verní.

Severokórejčania veria ideologickej myšlienke rovnoprávnosti komunizmu. Nikto nemá právo na slobodu. Nepoznajú tu mobilné telefóny ani internet, nepoznajú náš svet. Nemajú obchody ani supermarkety. Nemôžu cestovať. Nesmú hovoriť s cudzincami. Nesmú sa sťažovať. Nepoznajú slobodu slova. Žijú vo svete zamknutom za oceľovými dverami, do ktorého môže nazrieť len málokto. My sme mali neuveriteľné šťastie.

Každému, komu sa podarí dostať do Severnej Kórey, je nekompromisne pridelený miestny „sprievodca“, aby sa staral o jeho bezpečnosť – teda ho stále kontroloval. Je zakázané hovoriť s miestnymi obyvateľmi a fotografovať, okrem miest, ktoré vám sprievodcovia určia. Pritom vás však neustále sledujú, či ste neurobili záber niečoho iného. Všetko je pod kontrolou a v prípade akéhokoľvek pokusu o humorný kúsok vás deportácia neminie.

Bezpečnostné dôvody 
V Pekingu naša skupina, 23 ľudí, nastúpila do vlaku a po dvanástich hodinách cesty sme prišli na čínsko–severokórejskú hranicu. Tam som pocítila prvý závan strachu. Imigrační úradníci prehľadali v tajomnom tichu každého z nás zvlášť. Kufre, batohy, osobné veci, knihy a, samozrejme, fotoaparáty. Do Severnej Kórey si nemôžete vziať objektív s ohniskom väčším než 150 milimetrov. Na dokonalé priblíženie vzdialenejších objektov treba zabudnúť. Nesmiete priviezť ani počítač a mobilný telefón. Najväčší strach však majú z GPS. Náš sprievodca nám neskôr povedal, že je to z bezpečnostných dôvodov a na predchádzanie teroristickým útokom.

Všetci sme kontrolou prešli a mohli sme vystúpiť na vlakovú stanicu. Pripadala som si ako na konci roku 1945, keď sa vojnoví zajatci vracali domov. Tiché tváre unavených ľudí, dusno a pár štekajúcich psov. Do týchto filmových kulís hrala pre naše potešenie severokórejská komunistická národná hudba. Fotografovanie bolo, samozrejme, striktne zakázané. 

!Ďakujem za pozornosť!