Štáty

Objavujú sa v popisoch cestovateľov a ,,vojakov ako Jazdci z Juhu", rytieri južných prerií a ,, najlepšia ľahká kavaléria na svete". Komančovia vedeli vynikajúco a elegantne zaobchádzať s koňmi. Gerge Catlin hovorí : ,,robia to s takou ľahkosťou!" Na inom mieste Komančov chváli : sú to najneobyčajnejší jazdci na koňoch akých som kedy stretol. Až do 18. storočia žili Komančovia na výbežkoch skalnatých hôr. Patrili k Šošonom žijúcim pri rieke Platte vo východnom Wyomingu a neskôr boli zahnaní do hôr. Zo všetkých kmeňov vedeli najlepšie využiť veľké psy ako ťažné zvieratá. Stáda bizónov ich zaviedla do južného Colorada a Kansasu, kde žili asi 50 rokov. Na juh ich lákala hlavne možnosť dostať sa ľahšie ku španielským mustangom. 

Každý deň Komančov sa takmer nelíšil od každodenného života ostatných prérijných indiánov. Dievčatá sa hrali s bábikami, pomáhali svojim matkám a pripravovali sa na svoj neskorší život matky a manželky. Chlapci robili všetko preto aby sa z nich stali dobrí jazdci. Už vo veku 7 rokov museli výborne ovládať kone. Cvičili s detským lukom a veľa času trávili s dedkom, pretože mladí muži boli na love alebo na vojnu. Na lovu malých zvierat sa naučili pohybovať a nečujne sa priblížiť k zvery. Duchovnú podporu muži hľadali na Ceste za víziou. Komančovia zachádzali so starými ľudmi inak než ostatní indiáni. Veľmi starých a chorých mužov a žien sa báli, nechávali ich zomrieť v divočine, pretože mali strach, že by sa ich duše mohli zmocniť zlí duchovia. Starí ľudia často opúšťali svojich príbuzných dobrovolne. Svoj majetok rozdali, našli si miesto kde zomrú a zmierili sa s veľkým duchom. Ich týpí sa nelíšilo od ostatných indiánov, vôbec nepoužívali čelenku. Ženy nosili kratšie vlasy ako muži.